O Petržalke

História Petržalky siaha až do 13. storočia, kedy sa stretávame s názvami Wlocendorf (1222), Mogorscigel (1225), Flycendorf (1233). Názvy pripomínajúce v nemčine obec na rieke alebo rovine používali ľudia v miestach osídlenia na dnešnom Kapitulskom dvore, ktoré však počas 16. storočia zaniká. Názov pripomínajúci uhorský (maďarský) ostrov, to je už osídlenie predchádzajúce dnešnej Petržalke. Tento „ostrov“ bol v roku 1493 uhorským Engerau. Ako sa začal v krajine presadzovať maďarský jazyk, tak sa z tohto miesta v roku 1863 stala Ligetfalu (Ves na Nive), presnejšie Bratislavská Lužná Ves – Pozsonyligetfalu.

Pravidelné záplavy Dunaja zabezpečovali prísun živín a utváranie vrstvy hliny, vďaka čomu bolo územie vhodné na pestovanie plodín a chov dobytka. Množstvo ramien a zákutí bolo vhodným domovom pre ryby a vodné vtáctvo. Táto delta bola v minulosti ešte rozmanitejšia a postupnými zásahmi človeka od druhej polovice 18. storočia sa počet ramien a bočných tokov znižoval. Na území dnešnej Petržalky sa ešte v 18. storočí nachádzalo množstvo ostrovčekov, dunajských ramien, rozľahlých lužných lesov, pravidelne zaplavovaných vodou z Dunaja. V minulosti bolo územie tvorené niekoľkými menšími i väčšími ostrovmi. Nachádzala sa tu bohatá flóra a rozmanité živočíchy a žil tu len minimálny počet obyvateľov. Vody Dunaja využívali obyvatelia regiónu na lov rýb, napájanie dobytka pasúceho sa na lúkach či kúpanie a člnkovanie v letných mesiacoch. V zime zasa ako klzisko a zásobáreň ľadu pre chladničky, hlavne v hostincoch, ktorý v pivniciach vydržal až do leta.

Územie Petržalky sa skôr využívalo na chov dobytka a poľnohospodárstvo. Medzi ramenami sa nachádzali petržalské ostrovy: Pečňa, Úzka niva (Enger Au) a Starohájska niva s Ovsišťom. Množstvo dunajských ramien dnes pripomína už len Pečnianske, ktoré sa počas povodní napĺňa vodou, a nanovo zregulované Chorvátske (Karlburské) rameno. Vodou bývala najviac zasiahnutá osada Ovsište, ktorá mala najnižšiu polohu. Záplavy spôsobené Dunajom vytvorili na území Petržalky rôzne nánosy. V oblasti, kde sa neskôr vybudovali továrne, sú štrkové nánosy so zriedkavým stepným vresovitým porastom a trávami. V blízkosti hraníc s Rakúskom sa rozprestierali žlté nánosy hliny, ktorú neskôr ťažili v Durvayovej tehelni na Kopčianskej ceste a vyrábali z nej tehly. Ľahká piesočná, vzdušná pôda sa vytvorila v západnej časti, na Kapitulských poliach. V blízkosti vody, ako aj na ostrovoch sa navrstvila tmavá pôda pochádzajúca zo spevneného bahna, ktorá poskytovala dobré možnosti na obrábanie.

Hlavným dôvodom, prečo v starších dobách nebolo územie trvalejšie osídlené, boli časté záplavy. Hrádze sa začali stavať už od 13. storočia, systematickejšie až v období novoveku (1773), po veľkej povodni z roku 1771. Panovníčka Mária Terézia vtedy nariadila magistrátu Bratislavy postaviť hrádze proti záplavám. Vďaka nariadeniu sa začala úprava nábrežia Petržalky, ktorej územie ležalo pod úrovňou hladiny Dunaja. Na petržalskej strane bol popri Dunaji vybudovaný násyp, na ktorom upravili cestu vedúcu od pontónového mosta po petržalskom nábreží a Pečnianskom ramene. Po vybudovanom násype dnes prechádza Viedenská cesta.

Petržalka bola v minulosti svedkom rozličných bojov. Azda najznámejšie sa do dejín Petržalky zapísal Napoleon. Jeho vojská prešli tadiaľto v rokoch 1805 a 1809. Po druhý krát sa v týchto miestach bojovalo a pre obyvateľov to bola ťažká skúška.

Vznik Česko-Slovenska, obsadenie Petržalky československými vojskami v auguste 1919 a potvrdenie príslušnosti k Československu podpísaním Trianonskej zmluvy v júli 1920 – zmenili hranice krajín, no nezmenili strategický význam Petržalky. Z nemeckého Engerau a maďarského Ligetfalu sa v roku 1920 stáva slovenská Petržalka. Za prvej Československej republiky začala získavať na význame. Za obdobie necelých dvadsať rokov vzrástla päťkrát. Postupne sa stala najväčšou obcou v republike, začala si budovať nové republikánske a demokratické tradície. Avšak prišiel rok 1938 – okupácia hitlerovským Nemeckom, ktorá trvala skoro sedem rokov. Roky fašistického útlaku znamenali pre Petržalku najtemnejšie obdobie v jej histórii, boli to roky biedy, odriekania, udavačstva a perzekúcií. Po oslobodení pripadla znovu k Československu. Osud Petržalky sa mení. V roku 1946 sa stáva súčasťou Bratislavy – mestskou časťou. Parížskou mierovou dohodou z roku 1947 sa posúva hranica s Maďarskom až za Čunovo.

V roku 1973 padlo rozhodnutie o výstavbe Petržalky do podoby, v akej ju poznáme dnes. Mení sa tvar územia, štruktúra obyvateľstva i charakter miesta. Petržalka sa stavala pre ľudí, dnes tu žije viac ako 105-tisíc obyvateľov (údaj z roku 2011).

Najväčšia bratislavská mestská časť a zároveň najväčšia obec na Slovensku by mala byť vnímaná ako zaujímavá a plnohodnotná časť hlavného mesta Slovenskej republiky. I keď Petržalka momentálne patrí medzi vyhľadávané miesta pre bývanie, tak len pomaly sa buduje zlepšenie jej nepriaznivého kultúrneho odkazu na zašlú slávu socialistického realizmu, neúctu k súkromiu človeka, násilia a zločinu. Predsudky voči našej Petržalke by mali byť prostredníctvom pozitívnych krokov petržalskej samosprávy odstránené a nahradené novými myšlienkami, predstavami a skutočnosťami.

Petržalka nemôže byť vnímaná iba ako miesto na prespanie. Petržalka má veľký – veľmi veľký potenciál, ktorý môžeme a musíme využiť!!!

 

(Zdroj: https://www.petrzalka.sk, http://www.muzeologia.sk)